Akciami „K“ a „R“ boli fakticky zrušené kláštory a rehoľné domy (ako miesta kde bývajú rehoľníci), avšak samotné rehole (ako inštitúcie) neboli oficiálne zrušené ani zakázané. Napriek tomu rehoľníci, ktorí sa po prepustení zo sústreďovacích kláštorov opäť stretávali, alebo spolu bývali, boli vystavení ďalšiemu prenasledovaniu zo strany štátnej moci. Najmä v druhej polovici 50. a začiatkom 60. rokov prebehla vlna súdnych procesov so skupinami rehoľníkov z viacerých reholí (redemptoristi, verbisti, františkáni, saleziáni atď.) ktorí sa snažili vytvárať malé „súkromné“ komunity v bytoch. Obvinení boli z marenia dozoru štátu nad cirkvami (vykonávania náboženskej činnosti bez štátneho súhlasu), z rozširovania nedovolenej náboženskej literatúry, nedovoleného združovania sa a podobne.
