Slová. Tie ostanú navždy vpísané v ľudských srdciach. Slová pátra Mikuláša nikdy neboli voči ľuďom opovrhujúce či odmietavé. Vypočul a povzbudil každého, kto za ním prišiel s prosbou o pomoc, či len tak sa potreboval vyrozprávať. Podľa príkladu Krista načúval potrebám svojich blížnych bratov a sestier. Vždy prijímal všetkých bez rozdielu, nikdy nikoho neodmietol. Dni prekypovali aktivitami, výletmi, stretnutiami a činnosťami poukazujúcimi na to, že aj v jednoduchosti sa dá viesť život, ktorý je nádherný a naplnený až „po okraj.“ Jeho život bol skutočne takýmto životom a zdá sa, že už to inak ani nemôže byť. Veď všetko je tak plné, tak zmysluplné…
No ďalšie roky a udalosti jeho života nám ukazujú presný opak. Pri prechádzaní jeho životnou púťou sa dostávame k úseku, kde musíme začať „prudšie stúpať do kopca.“ Dostávame sa k udalostiam života, skrze ktoré nám zanechal najväčšie bohatstvo aké mal – nekonečnú dobrotu svojho srdca – aj napriek tomu, že mnohí ľudia ním opovrhovali ako s tým „najchudobnejším“. A on sám stále dával a dával aj napriek tomu, že nedostával vôbec nič.“
Alžbeta Kiráľová