Po ťažkých časoch poznačených vojnou znova nastalo pre pátra Mikuláša a košickú mládež požehnané obdobie. Trvalo síce krátko, no aj v tomto čase toho stihol náš brat veľmi veľa učiniť. Znova si získal ďalšie srdcia mnohých mladých ľudí a bol obľubovaný aj „povojnovou košickou mládežou.“ Jedna pamätníčka píše: „…Dokázal počúvať i pomáhať v biede a utrpení. Verím, že ak sa raz v Božom kráľovstve stretneme, zahrám mu na mandolíne druhý hlas valčíka Na modrom Dunaji…“ Spoločenstvo v kruhu dominikánskeho kultúrneho centra bolo pre mladých veľkým povzbudením a oporou. Veritas bol pre nich miestom, kde mohli zažiť pokoj, stretnutia blízkych ľudí i náklonnosť milujúceho Otca. Bol pre nich aj miestom, kam si chodievali oddýchnuť a načerpať potrebné sily k štúdiu či práci. Aj tieto deti si páter Mikuláš získal najmä svojou veselou povahou, ktorá už bola jeho neodmysliteľnou súčasťou. Keď sa konali vo Veritase predstavenia, všetky deti sa tam vždy tešili. No nie ani tak na to, čo sa bude hrať či premietať ako na to, čo bude pre nich pripravené počas prestávok. Bolo už zvykom, že počas prestávok páter Mikuláš vystúpil pred oponu s fajkou a tak zabával deti v hľadisku. Každému tak vyčaril úsmev na tvári a hlavné predstavenie sa mohlo celý čas niesť v radosťou naplnenom duchu.
Alžbeta Kiráľová