Aj počas svojho pôsobenia v Košiciach sa páter Mikuláš rád vracal domov, do svojej rodnej obce Bobot. Ľudia z dediny ho mali veľmi v obľube. Keď prišiel na návštevu domov a prechádzal dedinou, vždy sa pri každom pristavil a prehodil s ním pár slov, ktoré často skončili srdečnými, dôvernými rozhovormi. Nikoho neodsudzoval, ku každému pristupoval rovnako, bez rozdielu, vždy veselý a usmiaty. Mal rád jednoduchých ľudí a v mnohých ich srdciach ostal vnímaný ako mimoriadne srdečný a blízky. Svojím úsmevom a srdečnosťou si získal aj mnohé detské srdcia. Keď mal prísť, všetky prítomné deti z rodiny ho už netrpezlivo vyčkávali a veľmi sa na neho tešili. „Vzal si ich na kolená, žartoval a smial sa s nimi. Prichádzal s fotoaparátom, posadil všetky deti na kone a fotil ich.“ Vedel robiť nádherné momentky. Deti rád viedol aj k štúdiu. Sám ovládal asi sedem jazykov a vždy, keď sa naskytla príležitosť na skúšanie, položil deťom otázku z akejkoľvek životnej oblasti. Ak nevedeli, s radosťou im to vysvetlil, a tak ich aj niečomu novému priučil.
Alžbeta Kiráľová