Po obsadení kláštorov boli nešetrným zaobchádzaním zo strany štátnych orgánov zničené knižnice a rozkradnuté mnohé vzácne rukopisy, tlače, obrazy a nábytok. Podľa svedectiev očitých svedkov bol vo viacerých prípadoch obsah niekoľko storočí budovaných historických knižníc a archívov vidlami a lopatami vyhadzovaný na nákladné autá a odvážaný do papierní či spaľovní. Samotné budovy získali najmä krajské a miestne národné výbory, rôzne administratívne úrady, telovýchovné spolky, detské domovy a pod. Komunistická štátna moc pokladala rehole za nebezpečného ideologického nepriateľa, ktorý má značný vplyv na masy, čo bol aj hlavný dôvod pre ich likvidáciu. Ďalším dôležitým faktorom však bol aj hnuteľný a nehnuteľný majetok, ktorý rehole spravovali. V správe pre politický sekretariát ÚV KSČ, ktorá bilancovala materiálne hodnoty získané po zrušení kláštorov, bol výsledok akcie označený za najväčší majetkový presun od privlastnenia majetku Nemcov, „znárodnenia“ a pozemkovej reformy. Inak povedané, išlo o rozsahom štvrtú najväčšiu krádež od roku 1945. Nepochybne najbolestnejším dôsledkom zásahov však boli strastiplné osudy tisícok rehoľníkov a rehoľníčok, ktorí sa na niekoľko desaťročí stali prenasledovanou skupinou občanov.
Pavol Jakubčin