Ako sústreďovacie kláštory boli bezprostredne po akcii „K“ využívané kláštory v Jasove, Podolínci, Šaštíne, Sv. Beňadiku. Kláštor v Pezinku bol využívaný ako kárny kláštor. V nasledujúcich týždňoch a mesiacoch dochádzalo k presunu rehoľníkov medzi jednotlivými sústreďovacími kláštormi. Približne v polovici roka sa na sústredenie rehoľníkov využívali už len kláštory v Báči, Podolínci a vo sv. Beňadiku. Režim v sústreďovacích kláštoroch sa riadil podľa pravidiel blízkych väznici. Popri práci (lepenie vrecúšok, preberanie šípok, stolárske a krajčírske práce, práce v poľnohospodárstve) mali rehoľníci vyhradený čas na politickú prevýchovu. Komunikácia s vonkajším svetom bola úplne vylúčená, alebo sa obmedzovala na minimum. Najprísnejší režim bol v kláštore v Podolínci, kde sa nachádzal najväčší počet rehoľníkov. Objekt bol strážený ozbrojenou strážou so psami, pričom na strážnu službu boli určovaní strážcovia z Leopoldova a iných väzníc. Na budove kláštora boli postupne zamrežované okná a inštalovaný ostnatý drôt. Na nádvorí bola vybudovaná strážna veža a okolie bolo v noci osvetľované reflektormi. Rehoľníci, ktorí porušili predpísaný poriadok, boli trestaní samoväzbou v pivnici.
Pavol Jakubčin