Láska pátra Mikuláša k ľuďom a záchrana ich životov v tomto období však neostáva len v krypte pod dominikánskym kostolom. Pokračuje ďalej neochvejná, neutíchajúca. V čase, keď nyilaši vydávajú stále nové a nové mobilizačné vyhlášky, vzťahujúce sa na všetkých mužov od sedemnástich rokov, pátrovi Mikulášovi sa pripisuje ďalšia záchrana ľudského života. Tentokrát ide o mladého chlapca Jozefa Zeleňa, žijúceho na Vrátnej ulici v Košiciach. Ten sa mal na základe vyhlášky hlásiť v kasárňach, aby neskôr narukoval do Nemecka. Jeho otec Jozef Zeleň st. ho však nepustil a rozhodol sa ho doma ukryť. Medzitým otec ochorel na týfus a bolo potrebné ho pred smrťou zaopatriť. Keďže bol dominikánskym terciárom a rodina Zeleňovcov bola úzko spriatelená s touto rehoľou kazateľov, zavolali k nemu pátra Mikuláša. Prišiel ho zaopatriť a vychádzal z domu práve vtedy, keď doň chceli vojsť príslušníci gestapa, vykonávajúci domové prehliadky v meste. Ak by tam našli mladého Jozefa, bola by to jeho istá smrť. Páter Mikuláš sa im však po nemecky prihovoril, že tam práve zaopatril človeka chorého na týfus, aby do domu radšej nevstupovali. Gestapáci sa toho zľakli, odišli preč, a tak bol zachránený ďalší vzácny ľudský život.
Alžbeta Kiráľová